Záhada pivničného okienka

Príjemné posedenie u ešte príjemnejších známych. Partička ľudí, každá dospelá dvojica mala malé dieťa alebo deti, takže nás v konečnom dôsledku bolo na dvorčeku ako hadov. Dospeláci sedeli pri stole, ku šťastiu im stačil kus grilovaného žvanca a pohárik skvelého vína. Detiská rozbehané, na priedomku, na tráve pri plôtiku, medzi dverami, kde bolo, samozrejme, nanosených najviac hračiek...
Eva a Milan majú Lindu a Filipka.
Silvia a Juraj majú Vanesku
Gabika nemá nikoho a
my máme Sojku a Sojkoša.

Filipko bol najmenší, cupkal tými svojimi tučnučkými nôžkami a predieral sa pomedzi väčšie deti. Vo svojom mikrosvete, maličký človek, s pamperskou padnutou kdesi medzi stehná, už len čiastočne plniacou svoju nepremokavú funkciu, vraj až príliš samostatný, akoby ho ani nemali.-)

Lota pila. Lota pila celkom dosť, ba dalo by sa povedať, že veľa. Ako každá matka občas hodila očkom po svojich rozbehnutých detiskách a keď videla, že sú stále v jej zornom poli, dvíhala pohárik k ústam ďalej. Každá z materí takto občas medzi rečou skontrolovala to/tie svoje a bolo dobre. Odrazu Lota začula pomedzi hlasnú vravu tichučkú otázku Evy: Kde mám syna?
Nikto nič, len Eva a Lota divne hádzali očami sem a tam, jedna druhej zbadali v kukadlách mierne zdesenie, Eva sa rozbehla do domu, kde číhali vysoké schody, terasa na poschodí, síce oplotená ale čo si dieťa nevymyslí, aby nepreliezlo...Lota bežala pred dom, na ulici by sa nemalo stať nič, je to taká tá spoločná príjazdová cesta, Eva s Milanom bývajú až celkom na jej konci, čiže autá nehrozia. Ale čo ak predsa...A tak Lota bežala opačným smerom, ako Eva, hľadala niekde drobca, jeho nezbednú hlávku s neposlušnou šticou, bežala jedným smerom ale pozerala všetkými...až ho zbadala.

Čupel pri pivničnom okienku rozostavaného susedného domu. Sklo nikde, len veľký, čierny otvor, v ktorom Lota videla už len jeho chrbátik a vykúkajúcu pampersku. Bez kriku, aby ho nevyplašila, sa Lota rozbehla za ním. Čím bola bližšie, tým menej verila, že sa jej to podarí. Načiahla ruku pred seba, snažila sa čo najskôr zachytiť chlapča za čokoľvek, ešte skôr, než jej zmizne v tmavej diere...Naklonil sa ešte viac dopredu, aby videl, čo ten veľký otvor ukrýva, nôžka sa mu pošmykla na štrku a myklo ním, celkom ľahúčko ale Lote ostalo zle. Oči vypúlené, takmer sa nimi dotýkala miesta, kde Filipkovi končí chrbátik a začína plienka, bola by ho chcela aspoň pohľadom zadržať...stihne to? V závere v absolútnej snahe o maximálny výkon svojich alkoholom mierne pomýlených končatín Lota silno zavrela oči v dobrej viere, že to pomôže, že to dokáže, že si jej vystretá ruka pamätá predpokladanú dráhu a natiahnuté prsty batoľa predsalen zachytia...

Podarilo sa...

Lota takmer hodila hlavičku, schmatla drobátko do rúk a brzdiac jednou nohou, sediac takmer na zadku, si ho pritúlila k sebe čo najsilnejšie. Nechápavo sa jej pozrel do tváre, vyčítavým pohľadom naznačil, že ho vyrušila v jeho záslužnej, prieskumníckej práci a zatiaľ čo Lota nakúkala do otvoru a zhodnotila situáciu ako „kurvafixdoprdele“ hodnú, začula za sebou šuchtavé kroky mamy Evy.

Lota okamžite vstala, pokúsila sa o úsmev v zmysle

...ničsanestaloEvička,všetkojevnajlepšomporiadku!...

a vtisla jej syna do náručia. Eva zastala, obzrela si Filipka, či je zdravý a bez závad a potom sa vybrala smerom k inkriminovanému pivničnému okienku. Lota ju schmatla za rameno a povedala: Evka, teraz nie, nechoď tam! A keď Eva zbadala v Lotiných očiach slzy úľavy, keď videla, ako jej tričko bije na ľavej strane hrude v rytme splašeného srdca, pridala na chvíľu aj svoje obrovské, orosené oči do výherného výkladu a spolu odcupitali ku zvyšku rozradosteného osadenstva...

Asi o desiatej večer, keď sa všetci zodvihli a spoločne zavelili k hromadnému odchodu, Lota si na ulici všimla fúrik. Bolo ním zabarikádované pivničné okienko. Eva sa usmievala, Lota už vedela, že okrem nej videli tú vyše dvojmetrovú pivničnú hĺbku aj Evine oči, Filipko už dávno spal a Lota sa odovzdane nasúkala do rozhojdaného auta. Zasa jeden krásny deň za nami.-)