lota

No jo, typický chlap!

2007-08-27T04:28:00.001-07:00

Vchádza ležérne do teplom vysmaženej kuchyne a ešte ležérnejšie sa opýta:

- Čo dnes bude na obed?

Tvárim sa zanietene a ešte zanietenejšie odpovedám:

- Ešte neviem, čo z toho vylezie ale makám na tom...

Húpavým krokom sa presunie poza roh smerom ku chladničke a položí ďalšiu otázku:

- A kedy to asi tak bude?

Prehltnem, napočítam do sedem a zaševelím:

- No, varí sa to, pečie sa to, o chvíľu dorobí sa to...

Počujem, ako s čímsi buchoce, šramotí, predstavujem si ho, ako vo svojej typickej póze skúmavým pohľadom prešetruje útroby bielej a chladivej virpúlky, ako si škrabká vypučené brucho a...

- No dobre, tak ja si dám zatiaľ pivo!

Odkladám varešku, usmievem sa popod fúz, prejdem dvoma skokmi k nemu, zložím ho z vysokej stoličky, zatvorím chladničkové dvierka a postavím ho na zem. Capnem mu jemne po zadku, takú kamarátsku, v duchu pochválim jeho zmysel pre humor a vydám povel na prezlečenie pyžama. O pol druhej popoludní by sa patrilo...

P.S: Už nech začne tá škôlka:-)

Nech si prídu po adresu...

2007-08-18T11:16:00.000-07:00

Objímať sa so stromami
Hľadať cudzie ruky v lístí
kolenami písať verše
Do kôry, mať pocit čistý...

Dať sa objať drevom stromov
Čo sa lepí po živici
Nájsť v ňom znova vlastné hniezdo
Dať si spraviť jamku v líci...

Nadýchnuť sa vône lesa
Čo sa do pľúc derie ťažko
Stať sa ďatľom, húsenicou
Lykožrútom, mravcom, vážkou...

Pozapletať do konárov
Všetko, čo tie stromy znesú
Nech si príde, komu chýbam
K letokruhom po adresu...

Kariéru neošuškáš!

2007-07-17T02:24:00.000-07:00

A je to tu. Teda ešte nie celkom ale cítim, že veštba sa pomaličky napĺňa.

Sojka, moje malé Lotíča, bola odjakživa spevavé mláďa. Čo spevavé, priam ziapavé! Pamätám si jej plač tesne po narodení, bol ukrutný. Pamätám si jej plače počas dojčenských kolík a verte, že som skúšala čokoľvek, aby som ju utíšila. Boleli ma uši (od jej kriku), boleli ma ruky (od celonočného hojdania šesťkilového bábätka), boleli ma myšlienky (nechcelo sa mi veriť, že ju to niekedy prejde a hrozila som sa toho, že jej urputne sa prejavujúce hlasivky sa nikdy v živote neunavia).

Ďalšia príhodička. Trojmesačné lotíča, práve čerstvo zaočkované pediatričkou, spustilo milisekundu po vpichnutí hrotu ihly do jej anjelsky hladkého stehienka srdcervúci plač. Neprestala v ordinácii, neprestávala v čakárni, ktorá bola našťastie prázdna ale práve vďaka tomu sa jej plač ozýval až do tretieho chotára. Keď už bola takmer oblečená, posadená do prenosnej sedačky, jej matka utopená vo vlastnom pote, vyšla z dverí susednej ambulancie cudzia zvedavá pani doktorka...

Najprv som nepočula, čo sa ma pýta (áno, deculo ešte stále o dušu spasenú revalo), videla som len jej pohybujúce sa pery a snažila som sa odčítať je z nich otázku. Potom som zachytila čosi ako:

................... phufretlkoi ............ to je krikľúňka! ..... no tééééda ....... a ako krásne plače ......... ako sa volá? ............ to si musím zapamätať, bude z nej raz slávna speváčka! .................... .......... oani ....... miedrtaaaa ......... dovi! .....

A tak šiel čas... V obdobiach nepokoja, nahnevanosti a zranení sa lotíča zvykne prejaviť svojim osvedčeným spôsobom, naše uši už si natoľko zvykli, že ich nevykoľají ani desať naraz bežiacich cirkulárok, takmer sme zabudli na túto skorovešteckú a skorosudičskú predopveď (ale never pediatrom, keď sú to odborníci na deti?!) až dnes...

Sojka má v škôlke najlepšiu kamarátku. Huups, beriem späť – najlepšieho kamaráta. Simonka. Simon je babský pupok a výrazne inklinuje hlavne k jednému – Sojkinmu. Sú priatelia na život a na smrť, iné meno sa u nás doma ani nespomína. A v Simonovej rodine je to zjavne rovnako. Dnes ráno som pri odchode zo škôlky stretla medzi dverami Simonovu maminu. Po zdvorilostnom úvode pokračovala pobavene v konverzácii a mne sa odrazu zazdalo, že osud sa predsalen rozhodol napĺňať podľa starých predpovedí:

- Predstav si, Simon sa doma hráva takým zvláštnym spôsobom. Zoradí všetky bábiky a vyhlási im spevácku súťaž. Žiadna z nich nemá meno, len tá jediná. Milo sa k nej nakláňa, zodvihne jej ruku a akoby do hľadiska zakričí:

Predstavujem vám slávnu speváčku, Madonnu Sojku Lotkovú, superhviezdu!

No, neverte na osudy, keď sú také hviezdne :-)

Záhada pivničného okienka

2007-07-09T04:18:00.002-07:00

Príjemné posedenie u ešte príjemnejších známych. Partička ľudí, každá dospelá dvojica mala malé dieťa alebo deti, takže nás v konečnom dôsledku bolo na dvorčeku ako hadov. Dospeláci sedeli pri stole, ku šťastiu im stačil kus grilovaného žvanca a pohárik skvelého vína. Detiská rozbehané, na priedomku, na tráve pri plôtiku, medzi dverami, kde bolo, samozrejme, nanosených najviac hračiek...
Eva a Milan majú Lindu a Filipka.
Silvia a Juraj majú Vanesku
Gabika nemá nikoho a
my máme Sojku a Sojkoša.

Filipko bol najmenší, cupkal tými svojimi tučnučkými nôžkami a predieral sa pomedzi väčšie deti. Vo svojom mikrosvete, maličký človek, s pamperskou padnutou kdesi medzi stehná, už len čiastočne plniacou svoju nepremokavú funkciu, vraj až príliš samostatný, akoby ho ani nemali.-)

Lota pila. Lota pila celkom dosť, ba dalo by sa povedať, že veľa. Ako každá matka občas hodila očkom po svojich rozbehnutých detiskách a keď videla, že sú stále v jej zornom poli, dvíhala pohárik k ústam ďalej. Každá z materí takto občas medzi rečou skontrolovala to/tie svoje a bolo dobre. Odrazu Lota začula pomedzi hlasnú vravu tichučkú otázku Evy: Kde mám syna?
Nikto nič, len Eva a Lota divne hádzali očami sem a tam, jedna druhej zbadali v kukadlách mierne zdesenie, Eva sa rozbehla do domu, kde číhali vysoké schody, terasa na poschodí, síce oplotená ale čo si dieťa nevymyslí, aby nepreliezlo...Lota bežala pred dom, na ulici by sa nemalo stať nič, je to taká tá spoločná príjazdová cesta, Eva s Milanom bývajú až celkom na jej konci, čiže autá nehrozia. Ale čo ak predsa...A tak Lota bežala opačným smerom, ako Eva, hľadala niekde drobca, jeho nezbednú hlávku s neposlušnou šticou, bežala jedným smerom ale pozerala všetkými...až ho zbadala.

Čupel pri pivničnom okienku rozostavaného susedného domu. Sklo nikde, len veľký, čierny otvor, v ktorom Lota videla už len jeho chrbátik a vykúkajúcu pampersku. Bez kriku, aby ho nevyplašila, sa Lota rozbehla za ním. Čím bola bližšie, tým menej verila, že sa jej to podarí. Načiahla ruku pred seba, snažila sa čo najskôr zachytiť chlapča za čokoľvek, ešte skôr, než jej zmizne v tmavej diere...Naklonil sa ešte viac dopredu, aby videl, čo ten veľký otvor ukrýva, nôžka sa mu pošmykla na štrku a myklo ním, celkom ľahúčko ale Lote ostalo zle. Oči vypúlené, takmer sa nimi dotýkala miesta, kde Filipkovi končí chrbátik a začína plienka, bola by ho chcela aspoň pohľadom zadržať...stihne to? V závere v absolútnej snahe o maximálny výkon svojich alkoholom mierne pomýlených končatín Lota silno zavrela oči v dobrej viere, že to pomôže, že to dokáže, že si jej vystretá ruka pamätá predpokladanú dráhu a natiahnuté prsty batoľa predsalen zachytia...

Podarilo sa...

Lota takmer hodila hlavičku, schmatla drobátko do rúk a brzdiac jednou nohou, sediac takmer na zadku, si ho pritúlila k sebe čo najsilnejšie. Nechápavo sa jej pozrel do tváre, vyčítavým pohľadom naznačil, že ho vyrušila v jeho záslužnej, prieskumníckej práci a zatiaľ čo Lota nakúkala do otvoru a zhodnotila situáciu ako „kurvafixdoprdele“ hodnú, začula za sebou šuchtavé kroky mamy Evy.

Lota okamžite vstala, pokúsila sa o úsmev v zmysle

...ničsanestaloEvička,všetkojevnajlepšomporiadku!...

a vtisla jej syna do náručia. Eva zastala, obzrela si Filipka, či je zdravý a bez závad a potom sa vybrala smerom k inkriminovanému pivničnému okienku. Lota ju schmatla za rameno a povedala: Evka, teraz nie, nechoď tam! A keď Eva zbadala v Lotiných očiach slzy úľavy, keď videla, ako jej tričko bije na ľavej strane hrude v rytme splašeného srdca, pridala na chvíľu aj svoje obrovské, orosené oči do výherného výkladu a spolu odcupitali ku zvyšku rozradosteného osadenstva...

Asi o desiatej večer, keď sa všetci zodvihli a spoločne zavelili k hromadnému odchodu, Lota si na ulici všimla fúrik. Bolo ním zabarikádované pivničné okienko. Eva sa usmievala, Lota už vedela, že okrem nej videli tú vyše dvojmetrovú pivničnú hĺbku aj Evine oči, Filipko už dávno spal a Lota sa odovzdane nasúkala do rozhojdaného auta. Zasa jeden krásny deň za nami.-)

...rafinovane

2007-07-05T13:25:00.000-07:00

Červeným malinčím
lížeš mi pery
dáš sa mi ohmatať
rád sa mi zveríš

Sladkou sa natieraš
ovocnou šťavou
osy ťa dostanú
preletia hlavou

Ruky si popíšeš
krvou a tŕňmi
v žilách je búrka
a pod kožou hrmí

V cukre ma vyváľaš
rafinovane
milujem to tvoje
malinobranie

Nevidím to ružovo...

2007-07-03T00:29:00.000-07:00

Na Sojkoša sme čakali dva roky. Bol pre mňa odmenou, prekvapením, neuveriteľným šťastím. Mala som oňho strach, chodievala som ho hladkať do inkubátora a potajomky som pri tom prehĺtala slzy. A bola som zároveň hrdá. Na seba ale hlavne na neho, že to zvládol. Schovaný osem mesiacov v mojom brušku, absolvoval všetky peripetie od krvácania, ležania, bolestí v krížoch až po predčasný pôrod. Až keď som ho videla, ako pokojne leží na podložke, s hadičkou v malilinkej nosnej dierke a najmenšou plienkou, ktorá mu aj tak bola veľká, nahého, s nadskakujúcim hrudníčkom – až vtedy som skutočne uverila, že sa to podarilo.
(Mám pocit, že som mu ublížila svojim strachom. Že ho zo mňa cítil od prvého dňa, kedy bol na svete. Že sa ho „naučil“. A že sa ho nezbaví. Bojí sa tmy, bojí sa nových vecí, bojí sa výšok. Čo je však najhoršie, bojí sa, keď som smutná, keď plačem, keď zvýšime hlas...myslí si, že za to môže on.)

Sojka sa vypýtala na svet svojsky. Drzo a bez zaváhania, bez zbytočných otázok a bez strachu. Už jej prenatálny život bol taký. Bola prekvapením – ale príjemným. Krvácanie sme strávili v strachu všetci od doktora až po starých rodičov. A ona? Pamätám si ten večer, kedy sa to spustilo. Telefonát lekárovi. Myslím, že som ho vytrhla z kľudu rodinného večera, prišiel takmer v teplákoch a papučiach. To som ja už mala za sebou dva potoky sĺz vsiaknuté do sedadla auta. Srdce som si takmer nepočula, nádeje som odhodila kdesi do kúta a čakala som na verdikt. Už odovzdane.
- Pozrite, vidíte to?
- Kde, pán doktor, ja...
- Tu, toto celkom malilinké...(natočil mi monitor ultrazvuku tak, aby som videla)
- Myslíte, že...naozaj?
- Áno, je to srdiečko. A pozrite, ako bije. Ten drobček bojuje, ako o dušu...
O sedem mesiacov neskôr sa narodila Sojka. S krikom a s váhou malého obra. Môj lekár ju dodnes spomína s nostalgickým úsmevom na tvári, pričom nezabudne pripomenúť zdravotnej sestre, ako sme to krásne zvládli. Môj lekár si Sojku celkom presne pamätá dodnes.
(A toto ona dokáže takmer dokonale. Omotať si ľudí okolo drobného palca bez toho, že by to robila vedome. Stačí, že sa usmeje, oči sa jej zúžia do zvláštnych štrbiniek a úsmevom vyriekne tajomné zaklínadlo....A nebojí sa. Takmer ničoho. Myslím, že to bude mať v živote oveľa jednoduchšie...)

Dve deti, každé celkom iné...
Tretie nebude, dávam tomu minimálnu šancu. Som v otázkach detí divoch, skočila by som do toho s rozbehom a po hlave. Ale nevidím to vôbec ružovo (ani modro, ani nijako inak). A mám v sebe v posledných dňoch strašné prázdno. Viem, že by ho zaplnilo iba dieťa. Ďalšie. Drobné a voňavé. Moje a pokojne aj nie moje. Viem to...
Už nech sa ochladí. Mám pocit, že musím pohladiť každú kučeravú hlávku, ktorá sa obšmieta okolo mojich nôh, že musím ďobnúť prstom do každej tučnučkej rúčky, ktorá ma poťahá za sukňu, že musím pozrieť do každých detsky krásnych okáľov, ktoré si ma pomýlia s vlastnou mamou...

Aké krásne...

2007-06-25T23:52:00.000-07:00

Malé ruky
Veľké srnčie pohľady
To sú veci
Nevadí, ak pohladím

Veľké oči
Malé prsty v uzlíkoch
Strašne milé
Prepletiem sa v obidvoch

Také zvláštne
Bez nich ako bez duše
S nimi vietor
Rozbehnutá v pokluse

Netušia že
Občas slzy prehĺtam
Keď pochopím
Aké krásne, že ich mám...

A to prasa má sa fasa...

2007-06-12T13:51:00.000-07:00

- Lota, čo si im urobila?

- Ja? Nechápem...

- Sú urazení...Vraj ste vôbec nehodili reč. Nespýtala si sa ich na švagra...A to prídu raz za rok a ty...

- Mami, veď práve to je ono, prídu k nám len raz za rok...So švagrom som volala dva dni pred tým, polhodiny. Viem o ňom všetko...

- Ale hneď v prvý večer si išla na víno...

- Áno, s ich synom...mojim mužom, nechápem, čo riešiš...

- To sa nerobí, ostali s deťmi doma, keď sú na návšteve...

- Stop. Bola to dohoda medzi nami. Naša otázka, ich súhlas.

- Dobre, ale druhý večer si išla na kávu, nič si im nepovedala, urazili sa.

- ?!...čo?!ä´´´%íšš88+// glg... Pozri, kávu som mala vopred dohodnutú. Povedala som o tom jemu, sedel s mojim mužom v obývačke. Ona bola v kúpeľni, keď som odchádzala.

- Ale to sa nerobí! Prišli a neboli s tebou, nezaujímala si sa...

- Ja? Veď sme s nimi boli na večeri, druhý deň boli mami s tebou, ockom, mojim mužom na víne. Od rána, do podvečera. Vy piati bezo mňa. Ja s deťmi, sama, celý deň...Nič? Nevadí...

- A málo im voláš v poslednom čase, vraj si iná, zmenila si sa...

- Mám im volať, ako denne idem s deťmi do škôlky, utekám do práce, tam sa idem zblázniť, bežím domov.. mami, veď môj život je rovnaký, žiadna zmena, deti už nemajú prvý zúbok, prvý krôčik a prvý piesok v ústach, nie je o čom tak často telefonovať...vyrástli, my bežíme. A okrem toho, ten môj im volá každý víkend... A nebudem riešiť s tebou veci, ktoré mali povedať mne do očí a nie tebe do telefónu!

- Ale...

- Mami? Dosť...

*Aj som počítala.*

*So zaťatými päsťami a asi do dvadsať. *

*Do desať bolo málo. *

*Presne ten pocit, ako kedysi: Lotka si zlé dievča, no no noooo! Tvoja mamka sa hnevá. Aj jeho mamka sa hnevá, zlé dievčisko! Aj jeho tato je z teba mimo. Aj ten...aj tamten... *

*A ten môj? Vraj – nemá k tomu čo povedať, dávno mi vravel, že im nevolám tak často, ako kedysi...*

A to prasa má sa fasa...

Po búrke

2007-06-10T12:32:00.000-07:00

Čupela som na balkóne a búrkový vzduch som nasávala všetkými pórmi. Čerstvý, voňavý, upokojujúci. V diaľke sa nebo preťalo bleskom na dve polovice a ja som si predstavila, ako by to asi vyzeralo, keby trafil priamo do mňa. Neviem prečo, ale napadlo ma, že by som určite v strede tela praskla, vyšiel by mi odtiaľ šedý dym, ako keď dohára ohnisko a za tým by sa vyvalil puch spáleniny.
A potom by som sa rozpadla na dve polovice, ako morka Mr. Beana tesne po upečení. Namiesto pľúc čierňava, namiesto vnútorností len uškvarené čudá... Vysušená a nejedlá...

Zvláštna predstava, pousmiala som sa nad ňou a povedala som sama sebe čosi o morbídnej krave. A ešte som si nakázala dýchať a poriadne zhlboka naplniť pľúca tým, čo vo mne vyvoláva zakaždým nostalgiu, spomienky a všetko to, čo sa zvykne vynárať len tesne po búrke...

Leukoplasty na kolenách...roztrhané tepláky...domáci malinový sirup...babkine palacinky a čerstvá lupačka od dedka...záhrada na konci dvora...pálenie rév a horúce zemiaky v pahrebe...čerstvý hroznový mušt...stará trojkolka...voňavý peračník a všetky poklady, ktoré doň patria...pena vo vani a ja v pene...štipľavý šampón...aviváž v pyžame spolu s vôňou nedeľného rezňa...babkina zástera...dedkove krivé ruky...sestry...ešte sestry...a teraz moje deti...

...ubim ťa, maminka...
...máš krásne náušničky, to sú diamantíky?...
...chyť ma, mami...
...pozri, ako viem silno utekať!...
...nechcem toto tričko, ani toto, nie, nevadí, že som holá...
...mami, ako sa vyrába dúha?...
...volá sa Andrejka a my sa ľúbime, vieš?...
...pozri, aký odrážam stieň!...
...mami, pozri, aký zranený bicykel!...
...mami?...

Už len to slovo – mami – vo mne vyvoláva malý, súkromný sviatok. Je pre mňa viac, ako všetky možné zdrobneniny sveta a pousmejem sa vždy, keď ho vyslovia...(božíčku, mala som raz fakt zlé obdobie a vtedy, neviem prečo, mi 100 krát za deň vyslovené „mami“ vadilo. Povedala som im to. Synátor mi potom s obavou ale celkom bez pomýlenia vravel – Lota.... Sucho a nezáživne – Lota)

- Lota, dal by som si chlebík...
- Vieš, budem ťa poslúchať, sľubujem, Lota...
- Lotíííí, padol som a krvácam!

Nikdy by som už oslovenie mama za nič na svete nevymenila. Napadlo ma to aj na tom balkóne, po búrke, keď je všetko voňavé a čisté. Keď znova počuť čvirikanie a keď sú farby jasnejšie a ostrejšie...

Nechcem ju takú vidieť...

2007-05-29T14:59:00.000-07:00

Hádka. Moji rodičia. Včera. Ja za dverami. Počúvala som a nevošla dnu. Guča v žalúdku a hnev v hrudi. Najmladšia sestra našťastie ešte v práci...Kurva vzťahy.

Dnes. Ja a moja mladšia sestra. U mňa doma. Vraj mama vyčítala. Ocinovi. Kričala (viem, veď som počula). Plačlivo (viem, veď viem, ako sa s ním zvykne hádať). On ticho (neprekvapil a viem, prečo býva ticho. Nechce slovne poraniť, tak len mlčí). A mama potom odišla. Na celú noc. Neviem, kde bola, viem, že to nikomu nepovie. Už po niekoľký raz... A ja som stála pri okne. Bála som sa. O všetkých...

A v noci sestre otec povedal, že ho mama doma nechce. Že sa má odsťahovať. Že bez neho neskape. A sestra plakala. Veľmi...

Dnes stála u mňa v kuchyni pri kuchynskej linke. Rozprávala. Išlo to z nej ako rieka. Bojí sa. Tvár si skrývala pod šiltovkou. Videla som, ako sa jej chveje brada a vošlo do mňa sto čertov. Vytiahla som všetky tromfy, ktoré sama drží v rukách na to, aby to ustála. A potom som ju objala, ako už dávno nie. Povedala:

- Bože, ty máš teda rebrá, si chudá...

A ja na to:

- Ty máš zase veľké kozy. Tlačíš ma...!

Tak sme sa doobjímali a keď odišla, rozrevala som sa. A nadávala som. Na kurevský život...

Nádej...

2007-05-28T14:48:00.000-07:00

Zomrieť
a narodiť sa v lastúre
to predsa nemôže byť zlé
okúpať sa v jej perleti
kým čajka nad ňou preletí...

Zomrieť
a prebudiť sa v živici
čo steká stromom po líci
nechať sa zvečniť jantárom
byť slzou, ktorú stratil strom...

Zomrieť
a červenať sa v brieždení
nechať si kradnúť krásne sny
vetrom sa dávať unášať
a nezostávať stáť...

Milujem tri deti

2007-05-27T09:51:00.000-07:00

Zo všetkých detí na svete tieto tri najviac. Svoje dve a tú sojku, čo porodila moja sestra. A ja som vtedy bola pri tom. Mám pocit, že keď prestrihli pupočnú šnúru medzi sestrou a sojkou, narástla medzi sojkou a mnou. Bola pokrčená ako mača bez srsti a neplakala. Akoby chcela už vtedy dať najavo, že ona jednoducho od prvého dňa bude uznávať len tie svoje zákony...

Je skvelá. Je vo svojej drobnosti strašne múdra. Poradí si. Posadí vás na riť svojou mimikou, svojimi gestami a svojou detskou hatlaninkou. Zapadne do sveta dospelých a vytvorí si v ňom v okamihu svoj detský maxisvet. Prerastie vás a vy sa necháte. A musíte ju milovať... Aj ja .-)

Včera sedela sestra u mňa v obývačke a sojka spala v spálni. Pili sme kávu a ticho listovali v časopisoch. Keď som celkom prestala vnímať okolie, prišla tá najnečakanejšia otázka z úst mojej (inak na oko drsnej) sestry:

„Lota, miluješ svoje deti?“

V živote som nepočula v jej hlase toľko nežnosti a nikdy mi nepoložila otázku, ktorá by nás spájala viac, ako bola práve táto. Odpoveď poznala. Ani som nezodvihla hlavu, len som sa ticho pousmiala a trepla niečo o tom, že sa pýta úplne zbytočne a dobre to vie...

Jasné, že áno. A jasné, že chápem, keď povie, že by za svoju sojku bez mihnutia oka zomrela. Keby sa dalo duševným mierom, ktorý sme včera so sestrou cítili, maľovať, vydalo by nám hádam na polovicu nášho mesta...

Ak by si mi uveril...

2007-05-23T01:58:00.000-07:00

Ak mi budeš veriť, že to dokážem,
že aspoň milión krát obletím Zem,
že sa aspoň na čas dotknem Venuše,
že som pes, čo brechá ale nekúše...

že som s Tebou vtedy, keď ma nevidíš,
že chcem cítiť priestor a nie iba skrýš,
že mám príliš málo miesta v čase,
že mi nejde o pečiatky v pase...

že sa učím používať krídla,
že sa zmestím do bublinky z mydla,
že už takmer vidím vrchol Everestu,
že si na Titanik nepribalím vestu,
nech ma nikdy nezachránia,
nech to skúsim opäť sama...

Ak by si mi jediný raz uveril,
obávam sa, že už nebudem mať síl...
A už sa mi ani jeden sen

neprisnije...

venované kami

Chcem len...

2007-05-21T02:57:00.002-07:00

Chcem si nabrať plnú náruč včerajškov
Spraviť si z nich nekonečný deň
Obuť si ich a zakopnúť podrážkou
O voňavé rána, o tvoj tieň

Chcem si spraviť z tvojich očí nočný bar
Liať si priamo do úst, čo sa smie
Chcem sa zlievať medzi stehná len chvíľ pár
Medzi tvoje stehná, svitať v tme

Chcem si nechať cválať kone vo vlasoch
Nech si svoje hrivy predĺžia
Chcem sa na ich chrbtoch baviť o nás dvoch
Chcem sa znova cítiť ako ja

Chcela by som skúsiť lúskať prstami
Hľadať medzi nimi riešenie
V cestičkách, čo vedú život po dlani
Spoznať, kadiaľ áno, kadiaľ nie

Chcem sa budiť v tebe, v steblách, v obilí,
Chcem ho chrúmať len tak pre šťastie
Počkať, kým ten pocit hlavu pomýli
A kým šťastie rozum prerastie...

Nepočuť, nevidieť, nehovoriť. Brala by som všetko...

2007-05-18T06:13:00.000-07:00

Beánia. Bývalý, dlhoročný a milovaný frajer. Všetci spolužiaci a všetky spolužiačky už boli zvedavé na tú jeho Lotu.
„Ahoj, ja som Lota, áno, ďakujem, zaradím sa, som v pohode, jasné, vezmem si, nie, nebudem tancovať, aj ja ťa rada spoznávam, som Lota, áno, tá jeho, tiež sa teším, že som tu...“

Bývalý trošku popil, potom ešte. Lota odišla na záchod a keď sa vrátila, odrazu bolo všade ticho (omyl, to len v jej ušiach dačo prehlušilo hudbu a hlasnú vravu študákov), odrazu všetci zmizli (ďalší omyl, to len jej oči prestali vnímať stovky postáv a zamerali sa len na tie dve priamo pred sebou) a jej srdce prestalo biť (chyba, neprestalo, len zvony, ktoré v ňom búchali, sa zliali do jedného nedefinovateľného zvuku a ona mala pocit, že nefunguje. Že sa odrazu celkom dodrbkalo a už viac nič). Stála a dívala sa pred seba a zdalo sa jej, že sníva. Že nevidí svojho bývalého, ako objíma svoju dlhonohú spolužiačku a súka jej jazyk až do hrtanu, že nevidí ju, ako sa nebráni a robí to isté a že sa vôbec nenamáhajú, aby si tieto veci vybavili niekde za závesom alebo kde a nie priamo v strede parketu.
Lota ušla. Nie ďaleko, len hore schodmi na balkónik a pomedzi mriežky ich sledovala a slzila. Keď sa dooblápali a dovyciedzali perami, bývalý dlhoročný a milovaný asi náhle vytriezvel a začal ju hľadať. A potom nasledovalo už len dlhé ticho.
Medzi nimi a v jej hrudníku (pamätá si, ako snáď celý nasledujúci mesiac mala stavy, že si musela tresnúť päsťou do pŕs, aby ho nakopla k životu. Svoje srdce. Prvý raz zlomené...)

Záver prišiel a vyzeral asi takto:
„Lota, nechápem, čo z toho robíš tragédiu, veď o nič nešlo!!!“

(???)

O pár rokov (o pekných pár rokov) neskôr:

Lota svojmu terajšiemu vliezla do mobilu. Prvý raz v živote a to teda môže odprisahať. Lota nenávidí svoj šiesty zmysel, lebo jej zbytočne komplikuje život. Už toľkokrát ho vypočula a on – kurva malá - vždy vedel, kedy treba do Loty podpichnúť. Aj vtedy. Pozri mu tam! Je iný, nakukni, veď sa nedozvie... A možno ani nič nenájdeš a keby predsa, nebude to nič podstatné ale mala by si, lebo...

A Lota nakukla. Zapla mobil a prečítala poslednú príduvšiu sms. A ostalo jej zle. Presne si pamätala ten pocit spred pár rokov dozadu (pekných pár rokov dozadu) keď jej takto bolo. Zvony v hrudi, bez zvuku a obrazu, len včely v hlave a šum ich krídel...

...esteze ta mam, aspon v mysli...

Vyšetrovačka. Kto to je a prečo? (Lota nevrieskala, nevie to. Trpí vnútorne, dokáže krvácať tak, aby to zostávalo v nej. Je v tom preborníčka.) Nedokázal jej meno povedať nahlas, sánku mal takú zaseknutú, že by ju Lota ani krompáčom neotvorila. Tak to meno povedala zaňho. Prikývol hlavou a ani sa na ňu nepozrel. Zvláštne, akí vedia byť priehľadní, ako sklo... A Lota by si najradšej odsekla ruku. Lepšie bolo nevedieť. Chcel čas na vysvetlenie ale nedala mu ho. A jej srdce, predtým zlomené, teraz skamenelo. Ako v rozprávke (Skamenieš na dvesto rokov až pokým ťa neodkľaje blá blá blá) A záver?

„Lota, o nič nejde, naozaj to zle chápeš... Ona, má problémy a ja...“
„A my nemáme problémy?“
„Dúfam, že ju nebudeš kontaktovať a nebudeš jej to ešte viac komplikovať, má to ťažké...“

(???)

Kurva.
Nie ona, ju chápem a dokonca viac, ako je prirodzené. Zvláštne, aké vedia byť Loty chápavé...
Kurva je môj šiesty zmysel...

P.S: K napísaniu týchto dávno - nedávnych spomienok ma inšpirovala tá, čo sa bojí

Možnože...

2007-05-17T05:00:00.001-07:00

Skúšam sa iba tak dotýkať hviezd
Skúšam zas po kopcoch bez dychu liezť
Skúšam si vymyslieť modrasté ráno
Odznova skúšam len tak vravieť ÁNO

Možno len zistím, že skutočne sú
Na Everest zas nájdem adresu
Možno zažijem nebomodrenie
Možnože prestanem hovoriť NIE

Deň, ako každý iný?

2007-05-13T03:20:00.001-07:00

Po rokoch som vošla do rodičovskej garáže, rukou nahmatala vypínač (naučený pohyb – očami pozerať do tmy pred sebou, pravou rukou sa načiahnuť takmer pri pravom uchu k stene a vo výške očí šťuknúť). A bolo svetlo...

Zvláštne, zbadala som tie nápisy okamžite a na rukách mi naskočila husia koža. Všetky štyri steny popísané sprejom, rovnaký zhluk rovnakých štyroch písmen, biele miesta omietky ešte zvýrazňujú farbu nasprejovaných tajných šifier, ktorým určite nerozumie nikto, okrem mňa. Veď som ich písala...

Nepamätám si presne, kedy to bolo, pamätám si len na ten pocit, ktorý som pri tom mala. Bola som strašne nasraná. Neviem, čo sa stalo ale bola som. Plač spolu s kŕčom v bruchu mi v garáži, ďaleko od bytu, dusna a otázok bez odpovedí, predurčil dočasnú úlohu sprejerky. Tak som sa do toho vložila poriadne. Zatriasť a napísať. Veľa, všade, nech je to zo mňa von! A znova a znova. Keď som s tým skončila, v nose mi ostal smrad farieb a na tričku malilinké bodky.

Nechápem, že sa nikto, nikdy v našej dokonalej domácnosti nezaujímal, čo tie písmená v garáži znamenajú a kto sa opovážil...Nemala som pripravenú výhovorku...

NeMa!
NeMa!
NeMa!

Neznášam
Mamu!

Dnes, po rokoch, mám z tých stien divný pocit...Nemám v sebe hnev. Je to vonku. Dávno. Prestrihla som šnúry, čo ma ťahali ku dnu a nenechali dýchať. Ja sama som si ušila a vymaľovala motýlie krídla. Zariadila som to ja a je to tak oveľa lepšie. Pre mňa aj pre mamu.

Namiesto tej kytice, ktorú som jej odniesla hneď ráno, by som asi mala ísť vymaľovať garáž na bielo...

Inzerát

2007-05-08T11:42:00.001-07:00

Zháňam krabicu, ktorá je zvonka neviditeľná a zvnútra dostatočne veľká, aby som sa do nej vošla a navyše aspoň trochu voľne dýchala. Najlepšie zvukotesná...

P.S: Cena nerozhoduje...

Je to na mne vidno...

2007-05-04T12:34:00.001-07:00

Bože, aké zvláštne, že necítim teplo
Že cez šedý zákal nechcem vidieť svetlo
Že sa celkom dobre - voľne dávam spráskať
Že sú také slová, čo nemôžem chápať...

Bože, také zvláštne, že som dávno vyschla,
Také zvláštne, že si ráno zviažem krídla
A až do večera nenechám im voľnosť
A že slov o láske mám už naozaj dosť...

Bože, ty to vidíš, že som veľmi chcela
Mať najprv len menej, potom viac a veľa
Že som nepočula, kedy prišlo ticho
A doteraz neviem, či pomaly, či rýchlo...

Vidíš veľmi dobre, že som strašne prázdna
Vybielená savom, vymrznutá, chladná
Že mám v sebe iba pokosené pole
Že mám hlavu, chrbát, prsia, ruky holé...

Nekonečne bludný kruh

2007-04-30T12:45:00.001-07:00

V kúpeľni na vani
zobliekam sa z kože
už ma neochráni
už mi všetko môže...

Nech si ma otvorí
šľachy, kosti, mäso
zvláštne – nič nebolí
tvárim sa, že nie som...

Po kvapkách berie si
do kanistra krvi
zas hráme o všetko
kto z nás bude prvý...

Stávka dávno platí
jelito kopyto
chcem sa len tak stratiť
kto skape, platí to...

Neostal už zo mňa
na kameni kameň
na dnes budem skromná
srdce, dlaň a plameň...

(venované im a Tvojej kamarátke, Aventerra)

Môj detský raj už patrí tebe...

2007-04-21T05:04:00.001-07:00

Tá istá bytovka, tie isté brezy pod oknami, a predsa...

Bežala som vtedy dolu schodmi ozlomkrky a brala som ich po dvoch. Vždy som sa tak trochu bála, že si zlomím členok ale bolo mi to v tej rýchlosti jedno. Preskočiť rohožku, preletieť očkom schránku, či v nej nepribudol nejaký tajný odkaz od niekoho ešte tajnejšieho a bŕŕŕnk – púpavy pod oknami nestíhali rásť, stojan na bicykel bol mojou Rubikovou kockou a ja som sa na ňom vždy vyriešila. Podliezť, preliezť, pretočiť, spadnúť a hotovo! Otvorené okno, mama mi hádzala sveter po staršej sestre a ja som utekala za dom na piesok, do záhrady medzi tulipány a do voňavej trávy plnej chrobákov a stebiel, na ktorých sa dalo pískať...
Môj detský raj...

Tenisky na nohy, šiltovka s ružovým poníkom skrotí tvoje nezbedné vlasy a už ťa vidím odzadu. Čakám medzi dverami, kým sa pohneš dolu schodmi a zdá sa mi, že vidím seba. Pred rokmi. Nôžka sa ti v rýchlosti hneď na prvom schode pošmykne a ja tíško zhíknem. Obzrieš sa, pohľadom ma ubezpečíš, že je všetko v poriadku a nechávaš ma dívať sa... O chvíľu ťa nevidím, len počujem, ako dupkáš...upkáš...káš...š - a si vonku. Rýchlo zatvorím dvere a utekám k oknu, z ktorého vidno do ulice. Otvorím ho, aby si ma nezbadala a netušila, že sa potrebujem uistiť, že neujdeš na ulicu, na cestu, k susedom, o hodinu ďalej, do susedného detstva...A že zabočíš za dom k dedovi. V zákrute sa predsalen pozrieš cez slnko smerom hore a vidíš ma v okne...
Tie oči, máš ich také zvláštne, nebojíš sa, si šťastná, dobrodružstvo, cítiš moje obavy, posielaš mi istotu, v tých očkách a úsmeve, nech sa nebojím, o teba, aspoň zatiaľ...

Zastavím ťa ešte na chvíľu a hádžem ti mikinu. Padá do trávy vedľa teba, obliekaš si ju a utekááááš. V tej chvíli si mnou a ja som mojou mamou. Kedysi...

Keď zájdeš za roh, prebieham celým bytom a otváram dvere na balkón, aby som ti mohla zakývať aj odtiaľ. Bežíš za dedom, mávaš mne, mojej mame podo mnou („Kde bola tak dlho? Toľko tu stojím, už som sa bála, že odišla niekam preč.....Lotka, načo jej bude mikina?“) a susede Stanke pod mojou mamou („Má krásnu šiltovku, a ten koník ružový...).
Tvoj detský raj...

Som asi blbec, že mám taký strach...
Celé doobedie si si púšťala pesničku (päť guľôčok v jednej jamke, utekajme k našej mamke) a ani raz sa ti nelenilo rozbehnúť sa za mnou do kuchyne, v rýchlosti ma objať (aby si sa trafila do slov, tých o mamke) a bežať naspäť do obývačky. Netušíš, že som ťa potajomky od hrncov sledovala...Bolo mi do plaču, od toho, ako ťa veľmi ľúbim, ako sa na mňa podobáš, ako sa bojím...aby si mi neodišla ďaleko. Môžeš ísť aj do Austrálie ale nesmiem cítiť, že si sa mi vzdialila príliš...

Pípla mi esemeska:

2007-04-15T05:15:00.001-07:00

Uz teraz mi chybas. Uvazoval som, ze sa este vratim :-) ale musim ist... Prosim, zajtra cinkni, laska!

Pozerala som na ňu ako vyoraná myš. Taký zvláštny pocit hneď od začiatku. Nechtiac ale čítate cudziu korešpondenciu. Nepatrí vám ale telefón je predsa váš, tak čítate. Od začiatku až do konca. Tie slová, také nežné a pozorné...
A mne v hlave prebehne film spred niekoľkých rokov, keď som bola schopná po jeho poznámke „A zajtra príď ku mne čo najskôr“ nasadnúť na prvý autobus o štyri voľačo ráno a potme cestovať do susedného mesta len preto, aby som si pri jeho dverách potichúčky vyzula topánky, nehlučne odomkla dvere a polonahá sa šuchla k nemu do postele a na ospalú otázku „Preboha, čo tu robíš, hlupáčik ?“ odpovedala úsmevom a pritúlením a zamrmlala niečo o tom, že ma chcel mať pri sebe čo najskôr. Že len plním želanie...
A ďalších niekoľko takých filmov, nezištných, bláznivých, ba dokonca celkom uletených sa mi mihne v tvári počas toho, ako neprítomne odpovedám na zaláskovanú esemesku otázkou, či si je ten na druhej strane celkom istý, že patrila práve mne...

Nie, prepacte :-)

Nič sa nestalo, bolo to milé čítanie...

Tá, čo spáva s vlkmi...

2007-04-10T14:54:00.001-07:00

Kúsoček svetla a cez škáru vo dverách
Nepýta, nežobre, len tak sa pozerá
Čo asi zo svojho pre oboch pripravím
Kým so mnou zaspí - keď ja zaspávam s ním...

Jeho srsť na mojej pokožke hrejivá
Zubatý úškrn už úsmevom nebýva
Ľahnem si a svoje nohy ním podložím
Kým so mnou zaspí - keď ja zaspávam s ním...

Zeleno žlté dve zúžené zrenice
Do nich mi premieta príbehy z ulice
Ako sa túlal, aj ja sa hneď pritúlim
Kým so mnou zaspí - keď ja zaspávam s ním...

Chvost dávno nie je tým, čím by sa popýšil
Je z neho len torzo, druhú časť má v skrýši
Do nej sa schoval pred väčším a silnejším
Dnes so mnou zaspí - a ja zaspávam s ním...

On spí, keď ja spánok stále len predstieram
Netuší, že jeho dýchanie počúvam
Možno, keď ráno sa konečne prebudím
On bude mnou - a ja zasa budem ním...

Včera, dnes a zajtra...

2007-04-01T13:38:00.001-07:00

- Decká, ako je možné, že ešte včera večer tu boli čokolády a dnes ráno tu nie je vôbec nič? Kedy ste to stihli zjesť?

(chvíľa ticha a dvojo sklopených uší)

- Mami, asi zajtra alebo pozajtra!

V kaviarni NOSTALGIA

2007-03-30T07:18:00.001-07:00

OPEN...

Mám stále svoje miesto na stoličke v rohu
Tam, kde je svetlo lampy celkom tlmené
Preložím cez pravú svoju ľavú nohu
A budúcnosti poviem prísne NIE

Objednám starú známu kávu s cukrom
Aj keď už dávno cukrom nesladím
Prevrátim svoje spomienkové vnútro
Ľavú nohu cez pravú prehodím

Prebehnem len tak žurnálom z roku päť
Pohladím ošúchané polostrany
Texty, čo dávno poznám naspamäť
A mám ich v koži, v hlave, pod nechtami

Znova si čítam, ako chutí potok
Keď doňho vleziem nahá o polnoci
Aké je nechať prúdiť teba s vodou
Pod mojím telom, pokým nevyskočí
srdce z hrude
krv zo žíl
a duša z tela
s vlnou
s ňou
s tebou
ja
celkom

celá
...

Prečítam znova všetko o milovaní
Tom prvom, druhom, poslednom
Ako sa strácam, keď ti dýcham z dlaní
A keď tá hra sa páči naraz obidvom

Zostanem až do záverečnej v noci
Keď vtáci znova do hniezd idú spať
Zaplatím, zhasnem, myslím na ten pocit
Nedúfať, nehrať, nechcieť, nepýtať...

...CLOSED

Čas mi je morom...

2007-03-26T03:45:00.001-07:00

mám more času
čas mi je morom
lietam si svetom
som asi tvorom

čo nemá z výšky
kúsoček strachu
nech si ma vietor
podáva v prachu

nech si ma slnko
obtočí v lúčoch
nech si ma voda
krúti v kotúčoch

čo robí vietor
s ústami do O
iba on vie to
nestúpim nohou

do mora času
je dokonalý
nepošliapem ho
človiečik malý...

Deň nenarodených detí?

2007-03-25T12:03:00.001-07:00

Vraj - som proti zabíjaniu života, ktorý vznikol v prvej milisekunde splynutia jej vajíčka a jeho spermie.
Obyčajné zabíjanie. Necitlivé ženské. Nemali by mať právo rozhodnúť sa
Som proti. Keby moja žena...
Aj ja som proti, obyčajná vražda...

Podľa mňa bulšiťácke tliachanice chlapov a žien, ktorí prd vedia...

Aké je to byť rozhodnutá vo vnútri ale vonku hradba.
Aké je to prejsť tými dverami a myslieť si, že každý číta vašu kartu a že to máte na čele...
Aké je byť pár minút predtým len sama s boľavými myšlienkami v prázdnej sterilnej izbe...
...a čakať na telefón (Kašli na to, poď domov, nejako bude...)
A nič...
A potom s rukami prekríženými na hrudi, s nahým telom pod nemocničnou košeľou a nohami bosými v chladných papučiach kráčať až na koniec chodby...
Chcieť ujsť a vedieť, že je neskoro...
Chcieť zomrieť, aspoň na chvíľu, a prebudiť sa iná. Ako keby sa to nebolo stalo...
Ľahnúť...
Dotknúť sa ešte letmým dotykom brucha.
Vyložiť nohy a roztiahnuť ich ďaleko od seba.
Cítiť sa najzraniteľnejšie vo svojom živote.
Zaspávať s obrovskou tehlou na hrudi...

A potom nechcieť cítiť už vôbec nič...
(výčitky, slová, myšlienky, dotyky, slzy, prázdne srdce a akúsi prasknutú dušu...)

Hovno o tom vedia...
A hovno vedia o tom, PREČO...

Pesnička o Milane a Dušane

2007-03-18T12:25:00.001-07:00

Sedeli sme spolu v tej najmenšej miestnôstke nášho bytu. Čerstvo okúpaná, voňavá, s ešte trochu mokrými vlasmi, mi asi chcela spestriť chvíľku - a tak spustila:

Prší prší, len sa leje,
nezatváraj milá dvere.
Milana, Dušana,
nezatváraj pred nama...

Keď som ju pred chvíľou ukladala do postele, na okne sa zvonku leskli kvapky dažďa. Ani ten neodolal .-)

Vždy si ma nájdu

2007-03-16T12:21:00.001-07:00

Piatky sú zvláštnymi dňami v mojich týždňoch.
Myšlienky unavené po práci ukladám pravidelne od šuflíka a kým zatvorím za sebou dvere, nasadnem do auta a objímem víkend, ešte pre istotu napočítam do desať.
Piatky si ma nájdu vždy...
Aj dnešný.
Cesta domov.
Nadávam chlapíkovi predo mnou do deb... – do pomalých slimákov.
Nepočuje ma, ja vo svojom, on v tom pomalom aute.
Myslím si, že môžem, hrdinka...
Červená vlna na semaforoch a ja si s nohou na brzde v tej prestávke spomeniem na drobca.

Včera večer:
- Ako ti ide plávanie?
- Dobre. Aj sa potopím a pod vodou otvorím oči.
- Naozaj?
- Áno. Mami, ja som ukážkový! (premýšľam, kde zobral také slovo ale myslím, že chcel povedať niečo ako perefektný, šikovný, strašnedobrýchalanisko)
- Ja viem, že si ukážkový, synček.
- Áno, ukazujem deťom, čo budeme robiť ďalej. Pani trénerka ma vždy postaví dopredu...
(chi-chi, nemôžem sa rozosmiať, je to preňho vážna téma...)

Oranžová, zelená

Bože, prečo práve dnes musia byť všade plné cesty? Šesť hodín, s deckami zas budem iba chvíľočku. Dupnem na plyn, kurník, prechod, niekto tam stojí, pribrzdím. Ten vedľa mňa prefičí, je mi zle, keď si predstavím, čo by sa mohlo stať, keby chodec pokračoval.
Predzvesť?
Aj ty sa tu šuchceš, v ľavom pruhu, porazí ma, to snáď robia naschvál.

Vlečie sa to ako sopeľ, no jasné, ďalšia červená...

- Priniesol som fotky z toho karnevalu.
- Ukáž? Ste tam pekní. Aha, a títo dvaja spájdrmeni, to je kto?
- Mami, ty asi zle vidíš. Ten jeden je síce spájdrmen ale ten druhý chlapček je mindža...
- Nindža, chrobátko... nindža.

Konečne výpadovka, konečne môžem pridať...
(Pááááár dnííííííí zvlááááádnem, hmmhmm, nezostanem na dne, jéééé jéééé)
Čo do predele to tam bliká?
Zase všetci brzdia, keď ja sa chcem ponáhľať.
Policajti.
Noha na brzde.
Idem na dvojke.
Dve autá.
Jeden človek.
Leží na ceste.
Prikrytý fóliou, nikde nikoho, zmrznutý čas, obraz, stopka, pozerám cez neho niekam...
Už len bol.
Je mi zle.
Revem...

Si sa ponáhľala. Kam do riti si sa ponáhľala? Si porev. A spomeň si nabudúce... Možno tiež jeden taký, čo utekal po celom dni voľakam za voľakým. A nestihol...

- Mami, som ukážkový...
- Ja viem, synáčik, viem...

...dolámané v tráve

2007-03-14T11:07:00.001-07:00

Každučký večer hľadám svoje krídla
Prichádzam o ne ráno v smiešnom dave
Nespálila som ich a ani neodstrihla
A zvláštne – vždy ležia zablatené niekde v tráve

Zakopnem o ne, o pierka dokrkvané
A zodvihnem ich opatrne do dlaní
Pozriem a vidím – sú celkom zostrihané
Na zvyškoch krídel ležím, už ma nikdy nezraní...

...keď blúdim cintorínom a narážam tam do duší
keď zbadám teba a srdce sa mi nechtiac rozbúši
keď topiť sa chcem v rieke a takmer sa to podarí
keď s pílou v ruke hojdám sa na najtenšom konári
keď prejdem stenou a myslím, že sa celkom rozbijem
tak práve vtedy, vtedy to s určitosťou veľmi dobre viem...

Každučký večer hľadám svoje krídla
Prichádzam o ne ráno v smiešnom dave
Bojím sa, že už som si na to zvykla
Že ich vždy nájdem dolámané v tráve...

Raňajky - obed - večera

2007-03-12T14:32:00.001-07:00

Nožíkom zarež mi do slabín
Nedokrájaš sa tam krvi
Nikto ma nikdy neporcoval
Zdá sa, že ty budeš prvý

Napichni si ma na vidličku
Pomaly približuj k ústam
Privoňaj, potom sa nadýchni
Daj si ma na štyri sústa

Utop ma v lyžici smotany
Nalož ma na chvíľu v mede
Nebude sa mi zdať bez chuti
Ak niečo zachutí tebe

Poomieľaj si ma jazykom
Daj si ma do jedálnička
Budem ti najsladším dezertom
A budem si ťa hýčkať

Zapi ma kvalitným šampanským
A kľudne celým súdkom
Stráv si ma s láskou, nech platí že
Tá býva kúsok pod žalúdkom...

.-)

Ludénko

2007-03-09T00:59:00.001-08:00

Včera bol môj syn na návšteve. U kamaráta zo škôlky.
Keď som poňho prišla, tí dvaja sa práve dohadovali, že si navzájom na jednu noc vymenia hračky a vrátia si ich hneď ráno v škôlke. Môj syn požičal lietadlo a na výmenu dostal vrtuľník. Otec toho chlapčeka sa netváril nadšene ale vysvetlil mi, že je to kvôli tomu, že ich drobec je kazisvet a lietadlo môjho syna určite do rána neprežije. Mávla som rukou. Lietadlo je celé z kovu, takmer nezničiteľné a okrem toho – stávajú sa aj horšie veci...

A stali sa. Môj syn doma stúpil na vrtuľník toho chlapčeka. Volá sa Ľudko. Syn mu hovorí Ludénko. A tak prišiel s utrápeným výrazom tváre za mnou do kuchyne a povedal:
- Mami, tu som dačo odlomil na tom Ludénkovom vrtuľníku. Nechcel som...
- Už sa stalo, synček, zajtra sa musíš Ľudkovi priznať.
- Poviem, že sa to hýbe sprava doľava. Nepoviem, že som na to stúpil...
- Povedať pravdu bude najlepšie riešenie, ver mi, zlatko...

A tak – dnešné ráno:
Prídeme do škôlky. Nakuknem do triedy a vidím Ľudka, ako s lietadlom v ruke vykúka pri okne môjho syna. Ten ešte v šatni vymýšľa stratégiu a ja sa tvárim....tak nijako. Sú to ich veci, chlapské a poučenie som už dala. Nech s tým naloží po svojom...
Synátor vchádza do triedy plnej behajúcich detí. Hľadá očami Ludénka. Pristaví ho, nastane výmena hračiek za pôvodné a ja kľačím medzi dverami na kolene a sledujem...
Vysvetľuje, veľmi pozorne, nahne sa k Ľudkovi, jemne ho drží priateľsky za rameno. Ukazuje na zlomenú časť vrtuľníka. Opatrne volí slová. Ľudko sa najskôr tvári vážne a potom s úsmevom naznačí, že nevadí...Môj syn ho s úžasným výrazom v tvári obíjme a vtlačí mu na líce bozk, ktorý vraví za všetko. Vďaka, úľava, že sa nehnevá, že kamarátstvo kvôli kúsku vrtuľníka nekončí...
Mám oči plné sĺz. Vedela som, že je môj syn malý diplomat .-)

Krochkal...

2007-03-06T06:41:00.001-08:00

Čoraz intenzívnejšie a hlasnejšie. A smrkol do seba vzduch každú druhú sekundu. Pozeral mi do očí a špúlil ústa tak, že občas v grimase zanikali konce slov. Gúľal očami. Gestikuloval a z času na čas nepredpokladane zvýšil hlas. Dokonca skríkol. Hlavou trhal na bok a priznal sa, že aj keď to nevidím, stále hýbe prstami nôh v topánkach...

Zvláštne. Vôbec mi to nevadilo. Bol neuveriteľne príťažlivý a keď sa na chvíľu odmlčal a zadíval sa na mňa, tak bez hanby a bezprostredne, nevedela som od neho odtrhnúť oči. Vraj máva doteraz zo svojho stavu trable:

- Sadnite si na šesť hodín do lietadla a krochkajte niekomu nahlas do ucha! Prekladajte to poťahovaním sopľov a mykajte telom. Každý si myslí, že som blbec...
- Mne tie vaše prejavy vôbec nevadia. Ako je to možné?
- Lebo ste to vedeli vopred a upozornil som vás na to aj ja...

Jeden môj kamarát vraví, že ho priťahujú ľudia, ktorí nie sú dokonalí. Ktorí nezapadajú do všeobecných šablón priemeru a toho, čo sa pokladá za „ešte normálne“. Asi mám podobnú diagnózu...
A na druhej strane...

Je naozaj nevyhnutné, aby nás ľudia vopred upozorňovali na to, že nie sú tými blbcami, akými sa javia? Asi majú svoju skúsenosť...

P.S: Ozaj, pamätáte si na postavu zo seriálu Ally McBealovej? Taká blondínečka, čo stále vyskakovala, mala tiky tváre a občas celkom mimo reč zakričala nejakú sprosťárnu? Tourettov syndróm, tak sa to volá...

Balkónová odysea

2007-03-04T13:42:00.001-08:00

Stojíme na balkóne a hulíme. Balkónovej vždy išla huba ako guľomet a tak len čakám, kedy spustí...
- Čo máš nové, Lotka? Ani sa ku.va neozveš, len makáš a makáš. A inak, dnes som s ním bola na káve...
- S Kresielkovým? (Kresielkový pred časom vyhodil z bytu všetky rárohy po matke a zariaďuje nanovo. Nechal tam len staré kreslo, ale vraj na rýchlovečku ako stvorené...)
- Presne s ním...Nechápem, prečo sa vždy nechám zlomiť...Stačí, že zavolá alebo pošle správu a všetky moje predsavzatia o tom, že nepovolím, nepopustím, že budem tvrdá, že sa budem hrať na zaneprázdnenú, nech si ma predstavuje, nech po mne túži, nech som vzácnejšia...všetko zotrie jednou vetou...
- Akou, napríklad?
- To je predsa jedno. Ale ja skáčem ako na špagáte. Pribehnem, nechám sa mu poovoniavať, pooblizujeme si pery, nech ovlažíme obschnuté spomienky, ja čakám viac, on má dosť, tľapne ma rozšafne po zadku a odporúča sa...

Balkónová si potiahne z napoly vyfajčenej marlborky a dym mi vyfúkne priamo do tváre...Potom sa zadíva do tmy a neviem, či čaká odpoveď ale spýta sa:
- Myslíš, že som už úplne drbnutá, keď to robím?

Zahasím svoju cigaretu o zábradlie a špak oblúkom hádžem hladným a súložiacim mačkám (dobre, už som sa naučila, že nemám zakaždým bežať dole a za kvílivoclivým plačom hľadať opustené deti. Ako vraví Balkónová: Zase jebú, kurvy chlpaté...)

Prikryjem jej plecia svojím kabátom a skôr, než zmiznem vo vnútri, šepnem je do ucha:
- Moja milá, aj ja sa občas cítim sama...

A rýchlo miznem v teplom byte, nech nemusím ďalej vysvetľovať...

Onemiem

2007-02-26T12:46:00.001-08:00

Chcem cítiť tvoje aaaach
pod kožou na perách
spodnou ťa ochutnám
...neváham

Chcem počuť stonanie
áno – milova – nie
chcem všetko čo nesmiem
...onemiem

Chcem telom počúvať
čo všetko by si rád
pošlem ti odpoveď
...môžeš a hneď...

Hľadám...

2007-02-24T10:17:00.000-08:00

Kam sa mi asi stratili slzy?
Veď ma už vôbec nič nezamrzí
Nedokážeš ma znova rozplakať
Keď povieš, že ma opäť nemáš rád...

Nenašla som ich ani vo vani
Ležala som v nej sama so snami
A slzy nikde, všade sladká voda
Tak strašne sladká, príchuť jahodová...

Hľadám ich denne v tvárach iných ľudí
A čakám, či sa vo mne neprebudí
Ten potok, čo už strašne dávno hľadám
Len tak si do seba na briežok sadám...

...a čakám a čakám...

Či konečne začnem pršať...

Moji malí ľudkovia

2007-02-23T11:19:00.001-08:00

Občas strácam istotu a seba v neistote. Neviem, asi to má z času na čas každý. Keď potom premýšľam, ako z toho von a ako sa znova dostať do hladiny, kedy sa mi lesknú oči z toho, ako kurevsky si verím a mám strašne dobré vlasy a cítim, že nechodím ale vznášam sa desať centi nad chodníkom a nenarážam...
...nenarážam...

Chcem plynule prejsť k tomu, čo ma dokáže z toho stavu neistoty vytrhnúť. Možno patetické a možno otrepané. Ale musím to sem dať práve preto, že mám dni, kedy mi moje deti pripadajú prirodzene moje. Úplne prirodzene. Až tak, že si zabúdam vážiť veci s tým spojené.

A sú dni, kedy mi fakt robí problém predýchať ten zázrak. Mať vedľa seba malých ľudkov. Zvedavých, vďačných za objatie a čím silnejšie, tým sú vďačnejšie a uchechtanejšie:
- Mami, roz-pu-číš ma...

Majú takú pamäť, že nechápem, ako je vôbec možné, aby si pamätali niektoré detaily. Sú ako moje albumy bez fotiek. Stačí, že si sami spomenú a povedia mi:
- Pamätáš, ako mi do tejto diery za umývadlom padol dudel? Bola som vtedy malá...
Alebo:
- Kedy budú zase z neba padať tí parašturisti?
- Nie parašturisti, ale parašutisti!
- Veď som to povedal...

Majú milión otázok. Vážnych:
- A to raz všetci budeme starí a zomrieme? Aj ty, mami? A aj my?

Smiešnych otázok:
- A môžem namiesto riťka povedať aj prdel?

Majú svoje vysvetlenia:
- Karneval? Bol fasa. Dvaja mušketieri, jeden kovboj, čo som si o ňom myslel, že je zajac. A také koláče. Veď vieš! Vyzerajú ako hamburgery. Majú takú guľatú striešku a pod ňou šľahačku...
- Myslíš veterníky?
- Vrtelníky. Presne tie...

Stačia mi deti, aby som znova zistila, kto som a kam vlastne patrím...

Anjel

2007-02-14T04:35:00.000-08:00

Zlámané krídla a boľavé srdce...Vzala som do dlaní jeho staré ruky. Chcela som si ľahnúť k nemu pod perinu ale bála som sa, že mu ublížim...Mal unavenú tvár ale oči mu stále hrali starú, známu, veselú pesničku...

- Ako sa máš?
- Neboj sa, všetko je v poriadku...
- A deti? Sú zdravé?
- Nesmieš toľko rozprávať, unavuje ťa to...

Rukou som mu naprávala biele vlasy, aby ho nešteklili na čele. Položila som si tvár až tesne k jeho vráskavému lícu a počúvala som, ako ťažko dýcha...Zavrela som oči a chcela som pri ňom zaspať. Určite by sa mi snívalo o tom, ako ho ťahám za nohu, nech mi neuletí...Nech sa mi vráti...Pri odchode som ho objala a šepla mu do ucha, ako veľmi ho ľúbim

- Aj ja vás ľúbim. Všetkých...

Potichu som zatvárala dvere a nevedela som odtrhnúť pohľad od jeho pokojnej tváre. Cítila som, že už ho takto nikdy, nikdy neuvidím. Môjho anjela.

P.S: Budem Ti posielať do neba vzdušné bozky....

smutnokrásnoiné

2007-02-11T00:56:00.000-08:00

Vyplávam s plťou na široké more
Za mnou je mesiac, predo mnou sú zore
Odkopnem brehy, nech sa plťka hojdá
Hlboká, slaná, veľká modrá voda...

Nech si ma vietor vpíše do tajničky
Nech si ma stočí s vánkom do ruličky
Budem mu pískať na tráve čo drží
Vo svojich dlaniach a nech po mne túži

Budem si máčať päty v hlbočine
Bude to také smutnokrásnoiné
Budem tam sama, dovolím len vtákom
Ďobnúť si do mňa, dotknúť sa zobákom

A keď ma slnko donúti piť slzy
Keď bude môj smäd taký strašne drzý
Ľahnem si do tej hlbočiny modrej
Nech si ma vezme, ponorím sa do nej...

zázračný prstoklad

2007-02-06T05:08:00.001-08:00

hráš na mne, ako na klavíri
žiadna nota ťa nepomýli
husľovým kľúčom hneď na začiatku
otvoríš svoju hudobnú skratku
prejdeš na koniec symfónie
nevravím nič – len dobre mi je

citlivé ruky virtuóza
klavírne krivky po nich túžia
zahájiš vo mne koncertnú šnúru
pravé umenie, už nejde o hru
skončíš až niekde za oponou
bez divákov, hráš sa len so mnou...

Prievan

2007-02-01T06:59:00.001-08:00

Asi iba tušíš
Moju dieru v duši

Neviem, kde sa vzala
Na začiatku bola malá

Dnes mi cez ňu fúka
Chodím bez klobúka

S dierou v mojej duši
Tuším, že už tušíš...

Na sedadle auta...

2007-01-28T04:53:00.001-08:00

- Hmmmm, to je nádhera!

- Neboj sa, pritlač trošku...

- Fakt, môžem? Nebude ti to vadiť?

- Vadiť? Čím rýchlejšie, tým lepšie...

- Božíčku, ja ale vyzerám! Tie vlasy...

- To je jedno, ako pri tom vyzeráš. Len si to pekne užívaj...

A tak som znovu dupla na plyn. Vonku mínus päť a strecha na kamoškinom kabriolete zaseknutá. Do servisu to bolo už len pár stoviek metrov...

Stojím uprostred a okolo mňa sa krúti svet.

2007-01-27T13:02:00.001-08:00

Vidím ho rozmazane ale čosi predsa len... Slepecký pes, čo ho pánko pustil z obojka. Možnosť nekontrolovanej a neskontrolovanej slobody a on – nič. Oddane sleduje každý slepcov krok a pravou časťou svojho psieho trupu ohrieva ľavú časť jeho lýtka bez prestania. Oddanosť...

Dieťa a okolo neho priestor. Mám strach. Bojím sa, že ho nikdy nikto nenájde. Že sa im navždy stratí. Strach zo samoty...

Starenka, ktorej chýba protipól. Držala sa ho roky, spolu si vyšliapali chodníček a čas ich zopár vyšliapal na ich tvárach. Bojí sa, že bez neho sa potkne a skončí na kolenách. Tak sa pre istotu každým dňom klania hlbšie a hlbšie k zemi. Bližšie k nemu. Smrť...

Hŕstka mladých, vysmiatych, veselých, vrážajú do ľudí a nevedia o tom, že vždy, keď sa dotknú ramenami, nechávajú si na šatách stopy vôní, vône lások, lásky bez stôp. Snívanie...

Zvláštne, stojím, svet sa krúti okolo mňa. Vidím ho trochu rozmazane ale pohnúť sa mi nechce.

Stratila by som prehľad...

Najbližšie si mi najďalej...

2007-01-24T11:32:00.000-08:00

Dotkla som sa ťa prstami
No nestalo sa vôbec nič
Tak strašne si bol neznámy...

Skúsila som ťa perami
A hneď po perách ešte tým
Čo robí ženy ženami...

Ovila som ťa nohami
Zdal si sa trošku bližšie byť
Zdá sa, že len zdal si sa mi...

Čajky sa v bielom nad nami
Ako nevesty s krídlami
Hrali s nebeskými moriami

A potom medzi skalami
S nohami celkom na boso
Keď vietor s vlasmi hrá sa mi

Vtedy, keď neverne s čajkami
Odlietaš kdesi za snami
Až vtedy konečne zdá sa mi

Že ťa poznávam
Že je to za nami...

Na doživotie

2007-01-21T02:34:00.001-08:00

Uprostred javisko
A na ňom žena
Nevidno hľadisko
Je obnažená

Svetlá jej do očí
Znamenie pália
Jej sa však nahota
A slzy mália

Vztýčené bradavky
Krvavo svietia
Na bielej pokožke
Pod ňou je dieťa

To čo vždy verilo
Že stačí dotyk
Aby sa zbavilo
Najväčších pochýb

To čo si myslelo
Že láska hreje
Že sa s ňou nekupčí
Že je, že len je...

To dieťa ktoré si
Na radu všetkých
Zmenilo adresy
Nech nemá pletky

Nikto mu neverí
Aj ono už vie
Namiesto pôrodu
Len odsúdenie

Na doživotie

Na tmu
A samotu
V tej žene
Čo nevie
A možno
Zabudla
Veriť...

Takú ešte nehrali

2007-01-17T10:26:00.001-08:00

Povedala zvláštnu vetu:

"Bože, keď oni dvaja sú takí krásni! Jedno telo a jedna duša..."

Zamračila som sa a sucho som odpovedala, že je to nemožné. To jednoducho nejde a nikdy nepôjde.

"Ale veď, v určitých prípadoch...", skúsila protestovať.

"Dobre, jedno telo v určitých prípadoch pripúšťam. Dochádza vtedy ku zatmeniu mozgov a trvá to v priemere tak 10 až 15 minút", vravím jej.

"Nechápem, o čom hovoríš", vystrúhala čudnú grimasu a založila si ruky v bok.

O tom, že chlap a žena nikdy nebudú jeda duša. Takú ešte nehrali, moja milá....

Čierna na bielom

2007-01-16T07:34:00.001-08:00

Čierna si mi sadla na plecia
A čierne spomienky priniesla
Do čiernych vlasov sa včesala
Do desať po jednom rátala...

Jedna sekunda
Dve minúty
Tri hodiny
Štyri dni
Päť týždňov
Šesť rokov
Sedem životov
Osem nádejí
Deviata konečne
na desiaty krát
chytená za pačesy...

Minulosť ma dobehla ale ja mám podľa všetkého
na nohách obuté rýchlejšie tenisky...

Taká detská básnička

2007-01-14T11:45:00.000-08:00

Abrakadabra a čáry máry
Raz sa mi darí a raz nedarí
Eniky beniky veselý rým
Občas si verím a hneď neverím...

V najhoršom pomôže dobrá rada:
„Vyskúšaj zrkadlo, má ťa rada
Tá čo ti do očí odtiaľ kuká!“
Fundakáva kávakevenduka...

Lyžičky, vidličky, všetky nože
Triola vola keď nepomôže
Tak si len zakričím Simsalabim!
Pred zrkadielko sa posadím...
.-)

Zhasni svetlo a pozeraj...

2006-12-29T10:50:00.001-08:00

Natriem si na pery
sladký med nech mi tvoj
bozkostroj uverí

dve kvapky parfému
do jamky za uchom
sú liekom na trému

vyžehlím si asi
kvôli tebe moje
kučeravé vlasy

vietor do nich vmiešaš
keď mi svojim dychom
môj krk povymetáš

oblečiem si korzet
a nechám ťa čítať
prsia od A po Zet

odpredu odzadu (a na sto spôsobov)
tak si ma vychutnaj
ako čokoládu

Prestávka?

2006-12-27T12:59:00.001-08:00

Toto nie je život na dve smeny
Vraj je každý veľmi unavený
Ja sa cítim aspoň sto krát viac
Ako by som práve peši prešla na Mesiac...

Nestíham byť ani dobrou ženou
Ani mamou nie som uvoľnenou
Nemám predsa v chrbte baterky:
urob, bež, choď, buď, úsmev a nech je priveľký!

Nebaví ma žiť deň otázkami

Čo a prečo sa to deje s nami
Nebaví ma riešiť záhadu
Kto je ten, čo prvý nepolieval záhradu

Kto nechal zvädnúť tie vzácne druhy
Kto dvere zvonku zabuchol prvý
Kto drží pravdu a kto zvyšok
Kto spáchal spomienkovú vraždu skokom z výšok...

...a zobral aj spomienky druhého.

Už nemáme seba...
Máme len každý seba samého...

Hladinka

2006-12-22T11:20:00.001-08:00

Potrebujem sa opiť. Nie som alkoholik ale už pár dní to potrebujem. Omieľať víno na jazyku a nechať si stekať dolu hrdlom jeho pálivú kyslosť...Obradným pohybom do seba nasúkať naraz hneď dva baňaté poháre, nech mám rýchlo hladinku...

Tú mierumilovnú, prítulnú, spomienkoidnú hladinku, ktorá vo mne vyvoláva potrebu zavolať všetkým bývalým frajerom.

( Ako sa máš? A ty? Čo robíš práve teraz? A ty? Tak sa maj...Aj ty... )

Už som triezva príliš dlho...

Dotyky na výmenu

2006-12-16T14:02:00.001-08:00

Zaklopem na tvoje dvere, či znova otvoríš
Sadnem si do tvojho lona, vraj mávaš so mnou kríž
Zaborím prsty do tvojich, sa cítim sviatočne
Myšlienka tvoja a moja, sú zrazu spoločné...

Nepadne jediné slovo, veď vieme, na čom sme
Každý si pre seba kúsok z druhého odnesie
Nebude si pýtať viacej, taká je dohoda
Náhoda, pohoda, zhoda, nehoda, výhoda...

Ukradnúť dotykom z kože kusisko vnímania
Zobrať si priehrštím teplo z hranice snívania
Objatie počítať dva krát, tri sú už priveľa
Vravieť si: takto som to chcel, toto som nechcela...

Dovolené sú aj veci, čo inak neplatia
Z ľahu do sedu a potom zo sedu do státia
Pri dverách nádych, ten všetko si dobre pamätá
„Ty môžeš z trinástich dvanásť, jedna je zamknutá“.

Non stop kino

2006-12-16T11:38:00.000-08:00

Ľudia sa vo mne striedajú ako v starom kine Nostalgia.

Jeden narobí poriadny bordel, druhý šuchoce sladkými cukríkmi kdesi v zadnej rade, tretí sa rehoce na celú papuľu, štvrtý sedí v pozore a kochá sa, piaty...a tak by sa dalo pokračovať dookola.

Zaplatiť, usadiť sa, gong, zhasnúť svetlá, pozrieť film, rozsvietiť, vziať si svoje caky-paky a odchod...

Asi vyvesím na nejaký čas ceduľku "Z TECHNICKÝCH PRÍČIN ZATVORENÉ".

Čestný...

2006-12-06T23:49:00.001-08:00

Mal také krédo,
dávalo jej nádej...

Vraj: RUKU NA SRDCE A SRDCE DO DLANÍ!

Dodržal ho striktne.
Po celý jej život
hral sa jej s prsiami...