No jo, typický chlap!

Vchádza ležérne do teplom vysmaženej kuchyne a ešte ležérnejšie sa opýta:

- Čo dnes bude na obed?

Tvárim sa zanietene a ešte zanietenejšie odpovedám:

- Ešte neviem, čo z toho vylezie ale makám na tom...

Húpavým krokom sa presunie poza roh smerom ku chladničke a položí ďalšiu otázku:

- A kedy to asi tak bude?

Prehltnem, napočítam do sedem a zaševelím:

- No, varí sa to, pečie sa to, o chvíľu dorobí sa to...

Počujem, ako s čímsi buchoce, šramotí, predstavujem si ho, ako vo svojej typickej póze skúmavým pohľadom prešetruje útroby bielej a chladivej virpúlky, ako si škrabká vypučené brucho a...

- No dobre, tak ja si dám zatiaľ pivo!


Odkladám varešku, usmievem sa popod fúz, prejdem dvoma skokmi k nemu, zložím ho z vysokej stoličky, zatvorím chladničkové dvierka a postavím ho na zem. Capnem mu jemne po zadku, takú kamarátsku, v duchu pochválim jeho zmysel pre humor a vydám povel na prezlečenie pyžama. O pol druhej popoludní by sa patrilo...



P.S: Už nech začne tá škôlka:-)

Nech si prídu po adresu...

Objímať sa so stromami
Hľadať cudzie ruky v lístí
kolenami písať verše
Do kôry, mať pocit čistý...

Dať sa objať drevom stromov
Čo sa lepí po živici
Nájsť v ňom znova vlastné hniezdo
Dať si spraviť jamku v líci...

Nadýchnuť sa vône lesa
Čo sa do pľúc derie ťažko
Stať sa ďatľom, húsenicou
Lykožrútom, mravcom, vážkou...

Pozapletať do konárov
Všetko, čo tie stromy znesú
Nech si príde, komu chýbam
K letokruhom po adresu...

Kariéru neošuškáš!

A je to tu. Teda ešte nie celkom ale cítim, že veštba sa pomaličky napĺňa.

Sojka, moje malé Lotíča, bola odjakživa spevavé mláďa. Čo spevavé, priam ziapavé! Pamätám si jej plač tesne po narodení, bol ukrutný. Pamätám si jej plače počas dojčenských kolík a verte, že som skúšala čokoľvek, aby som ju utíšila. Boleli ma uši (od jej kriku), boleli ma ruky (od celonočného hojdania šesťkilového bábätka), boleli ma myšlienky (nechcelo sa mi veriť, že ju to niekedy prejde a hrozila som sa toho, že jej urputne sa prejavujúce hlasivky sa nikdy v živote neunavia).

Ďalšia príhodička. Trojmesačné lotíča, práve čerstvo zaočkované pediatričkou, spustilo milisekundu po vpichnutí hrotu ihly do jej anjelsky hladkého stehienka srdcervúci plač. Neprestala v ordinácii, neprestávala v čakárni, ktorá bola našťastie prázdna ale práve vďaka tomu sa jej plač ozýval až do tretieho chotára. Keď už bola takmer oblečená, posadená do prenosnej sedačky, jej matka utopená vo vlastnom pote, vyšla z dverí susednej ambulancie cudzia zvedavá pani doktorka...

Najprv som nepočula, čo sa ma pýta (áno, deculo ešte stále o dušu spasenú revalo), videla som len jej pohybujúce sa pery a snažila som sa odčítať je z nich otázku. Potom som zachytila čosi ako:

................... phufretlkoi ............ to je krikľúňka! ..... no tééééda ....... a ako krásne plače ......... ako sa volá? ............ to si musím zapamätať, bude z nej raz slávna speváčka! .................... .......... oani ....... miedrtaaaa ......... dovi! .....


A tak šiel čas... V obdobiach nepokoja, nahnevanosti a zranení sa lotíča zvykne prejaviť svojim osvedčeným spôsobom, naše uši už si natoľko zvykli, že ich nevykoľají ani desať naraz bežiacich cirkulárok, takmer sme zabudli na túto skorovešteckú a skorosudičskú predopveď (ale never pediatrom, keď sú to odborníci na deti?!) až dnes...

Sojka má v škôlke najlepšiu kamarátku. Huups, beriem späť – najlepšieho kamaráta. Simonka. Simon je babský pupok a výrazne inklinuje hlavne k jednému – Sojkinmu. Sú priatelia na život a na smrť, iné meno sa u nás doma ani nespomína. A v Simonovej rodine je to zjavne rovnako. Dnes ráno som pri odchode zo škôlky stretla medzi dverami Simonovu maminu. Po zdvorilostnom úvode pokračovala pobavene v konverzácii a mne sa odrazu zazdalo, že osud sa predsalen rozhodol napĺňať podľa starých predpovedí:

- Predstav si, Simon sa doma hráva takým zvláštnym spôsobom. Zoradí všetky bábiky a vyhlási im spevácku súťaž. Žiadna z nich nemá meno, len tá jediná. Milo sa k nej nakláňa, zodvihne jej ruku a akoby do hľadiska zakričí:

Predstavujem vám slávnu speváčku, Madonnu Sojku Lotkovú, superhviezdu!


No, neverte na osudy, keď sú také hviezdne :-)

Záhada pivničného okienka

Príjemné posedenie u ešte príjemnejších známych. Partička ľudí, každá dospelá dvojica mala malé dieťa alebo deti, takže nás v konečnom dôsledku bolo na dvorčeku ako hadov. Dospeláci sedeli pri stole, ku šťastiu im stačil kus grilovaného žvanca a pohárik skvelého vína. Detiská rozbehané, na priedomku, na tráve pri plôtiku, medzi dverami, kde bolo, samozrejme, nanosených najviac hračiek...
Eva a Milan majú Lindu a Filipka.
Silvia a Juraj majú Vanesku
Gabika nemá nikoho a
my máme Sojku a Sojkoša.

Filipko bol najmenší, cupkal tými svojimi tučnučkými nôžkami a predieral sa pomedzi väčšie deti. Vo svojom mikrosvete, maličký človek, s pamperskou padnutou kdesi medzi stehná, už len čiastočne plniacou svoju nepremokavú funkciu, vraj až príliš samostatný, akoby ho ani nemali.-)

Lota pila. Lota pila celkom dosť, ba dalo by sa povedať, že veľa. Ako každá matka občas hodila očkom po svojich rozbehnutých detiskách a keď videla, že sú stále v jej zornom poli, dvíhala pohárik k ústam ďalej. Každá z materí takto občas medzi rečou skontrolovala to/tie svoje a bolo dobre. Odrazu Lota začula pomedzi hlasnú vravu tichučkú otázku Evy: Kde mám syna?
Nikto nič, len Eva a Lota divne hádzali očami sem a tam, jedna druhej zbadali v kukadlách mierne zdesenie, Eva sa rozbehla do domu, kde číhali vysoké schody, terasa na poschodí, síce oplotená ale čo si dieťa nevymyslí, aby nepreliezlo...Lota bežala pred dom, na ulici by sa nemalo stať nič, je to taká tá spoločná príjazdová cesta, Eva s Milanom bývajú až celkom na jej konci, čiže autá nehrozia. Ale čo ak predsa...A tak Lota bežala opačným smerom, ako Eva, hľadala niekde drobca, jeho nezbednú hlávku s neposlušnou šticou, bežala jedným smerom ale pozerala všetkými...až ho zbadala.

Čupel pri pivničnom okienku rozostavaného susedného domu. Sklo nikde, len veľký, čierny otvor, v ktorom Lota videla už len jeho chrbátik a vykúkajúcu pampersku. Bez kriku, aby ho nevyplašila, sa Lota rozbehla za ním. Čím bola bližšie, tým menej verila, že sa jej to podarí. Načiahla ruku pred seba, snažila sa čo najskôr zachytiť chlapča za čokoľvek, ešte skôr, než jej zmizne v tmavej diere...Naklonil sa ešte viac dopredu, aby videl, čo ten veľký otvor ukrýva, nôžka sa mu pošmykla na štrku a myklo ním, celkom ľahúčko ale Lote ostalo zle. Oči vypúlené, takmer sa nimi dotýkala miesta, kde Filipkovi končí chrbátik a začína plienka, bola by ho chcela aspoň pohľadom zadržať...stihne to? V závere v absolútnej snahe o maximálny výkon svojich alkoholom mierne pomýlených končatín Lota silno zavrela oči v dobrej viere, že to pomôže, že to dokáže, že si jej vystretá ruka pamätá predpokladanú dráhu a natiahnuté prsty batoľa predsalen zachytia...

Podarilo sa...

Lota takmer hodila hlavičku, schmatla drobátko do rúk a brzdiac jednou nohou, sediac takmer na zadku, si ho pritúlila k sebe čo najsilnejšie. Nechápavo sa jej pozrel do tváre, vyčítavým pohľadom naznačil, že ho vyrušila v jeho záslužnej, prieskumníckej práci a zatiaľ čo Lota nakúkala do otvoru a zhodnotila situáciu ako „kurvafixdoprdele“ hodnú, začula za sebou šuchtavé kroky mamy Evy.

Lota okamžite vstala, pokúsila sa o úsmev v zmysle

...ničsanestaloEvička,všetkojevnajlepšomporiadku!...

a vtisla jej syna do náručia. Eva zastala, obzrela si Filipka, či je zdravý a bez závad a potom sa vybrala smerom k inkriminovanému pivničnému okienku. Lota ju schmatla za rameno a povedala: Evka, teraz nie, nechoď tam! A keď Eva zbadala v Lotiných očiach slzy úľavy, keď videla, ako jej tričko bije na ľavej strane hrude v rytme splašeného srdca, pridala na chvíľu aj svoje obrovské, orosené oči do výherného výkladu a spolu odcupitali ku zvyšku rozradosteného osadenstva...

Asi o desiatej večer, keď sa všetci zodvihli a spoločne zavelili k hromadnému odchodu, Lota si na ulici všimla fúrik. Bolo ním zabarikádované pivničné okienko. Eva sa usmievala, Lota už vedela, že okrem nej videli tú vyše dvojmetrovú pivničnú hĺbku aj Evine oči, Filipko už dávno spal a Lota sa odovzdane nasúkala do rozhojdaného auta. Zasa jeden krásny deň za nami.-)

...rafinovane

Červeným malinčím
lížeš mi pery
dáš sa mi ohmatať
rád sa mi zveríš

Sladkou sa natieraš
ovocnou šťavou
osy ťa dostanú
preletia hlavou

Ruky si popíšeš
krvou a tŕňmi
v žilách je búrka
a pod kožou hrmí

V cukre ma vyváľaš
rafinovane
milujem to tvoje
malinobranie

Nevidím to ružovo...

Na Sojkoša sme čakali dva roky. Bol pre mňa odmenou, prekvapením, neuveriteľným šťastím. Mala som oňho strach, chodievala som ho hladkať do inkubátora a potajomky som pri tom prehĺtala slzy. A bola som zároveň hrdá. Na seba ale hlavne na neho, že to zvládol. Schovaný osem mesiacov v mojom brušku, absolvoval všetky peripetie od krvácania, ležania, bolestí v krížoch až po predčasný pôrod. Až keď som ho videla, ako pokojne leží na podložke, s hadičkou v malilinkej nosnej dierke a najmenšou plienkou, ktorá mu aj tak bola veľká, nahého, s nadskakujúcim hrudníčkom – až vtedy som skutočne uverila, že sa to podarilo.
(Mám pocit, že som mu ublížila svojim strachom. Že ho zo mňa cítil od prvého dňa, kedy bol na svete. Že sa ho „naučil“. A že sa ho nezbaví. Bojí sa tmy, bojí sa nových vecí, bojí sa výšok. Čo je však najhoršie, bojí sa, keď som smutná, keď plačem, keď zvýšime hlas...myslí si, že za to môže on.)

Sojka sa vypýtala na svet svojsky. Drzo a bez zaváhania, bez zbytočných otázok a bez strachu. Už jej prenatálny život bol taký. Bola prekvapením – ale príjemným. Krvácanie sme strávili v strachu všetci od doktora až po starých rodičov. A ona? Pamätám si ten večer, kedy sa to spustilo. Telefonát lekárovi. Myslím, že som ho vytrhla z kľudu rodinného večera, prišiel takmer v teplákoch a papučiach. To som ja už mala za sebou dva potoky sĺz vsiaknuté do sedadla auta. Srdce som si takmer nepočula, nádeje som odhodila kdesi do kúta a čakala som na verdikt. Už odovzdane.
- Pozrite, vidíte to?
- Kde, pán doktor, ja...
- Tu, toto celkom malilinké...(natočil mi monitor ultrazvuku tak, aby som videla)
- Myslíte, že...naozaj?
- Áno, je to srdiečko. A pozrite, ako bije. Ten drobček bojuje, ako o dušu...
O sedem mesiacov neskôr sa narodila Sojka. S krikom a s váhou malého obra. Môj lekár ju dodnes spomína s nostalgickým úsmevom na tvári, pričom nezabudne pripomenúť zdravotnej sestre, ako sme to krásne zvládli. Môj lekár si Sojku celkom presne pamätá dodnes.
(A toto ona dokáže takmer dokonale. Omotať si ľudí okolo drobného palca bez toho, že by to robila vedome. Stačí, že sa usmeje, oči sa jej zúžia do zvláštnych štrbiniek a úsmevom vyriekne tajomné zaklínadlo....A nebojí sa. Takmer ničoho. Myslím, že to bude mať v živote oveľa jednoduchšie...)

Dve deti, každé celkom iné...
Tretie nebude, dávam tomu minimálnu šancu. Som v otázkach detí divoch, skočila by som do toho s rozbehom a po hlave. Ale nevidím to vôbec ružovo (ani modro, ani nijako inak). A mám v sebe v posledných dňoch strašné prázdno. Viem, že by ho zaplnilo iba dieťa. Ďalšie. Drobné a voňavé. Moje a pokojne aj nie moje. Viem to...
Už nech sa ochladí. Mám pocit, že musím pohladiť každú kučeravú hlávku, ktorá sa obšmieta okolo mojich nôh, že musím ďobnúť prstom do každej tučnučkej rúčky, ktorá ma poťahá za sukňu, že musím pozrieť do každých detsky krásnych okáľov, ktoré si ma pomýlia s vlastnou mamou...

Aké krásne...

Malé ruky
Veľké srnčie pohľady
To sú veci
Nevadí, ak pohladím

Veľké oči
Malé prsty v uzlíkoch
Strašne milé
Prepletiem sa v obidvoch

Také zvláštne
Bez nich ako bez duše
S nimi vietor
Rozbehnutá v pokluse

Netušia že
Občas slzy prehĺtam
Keď pochopím
Aké krásne, že ich mám...